Blog

Zvuky ciest – rozhovory plné adrenalínu a hudby

Priznávam, že tento rok príliš nekoncertujem. Vďaka Viťovi Chrappovi, kamarátovi z projektu Folkie a moderátorovi novovzniknutej televízie 213, som svoju hudbu mohol začiakom roka predstaviť na televíznej obrazovke. Pozval ma totiž ako hudobného hosťa do relácie Zvuky ciest. Spoznal som sa so zaujímavými športovcami, ktorí cestujú po svete a robia to, čo napľňa ich život, adrenalínové športy. Pomedzi rozhovormi s týmito zaujímavými ľuďmi celkovo odzelo pätnásť mojich a pať prevzatých piesní.

Watch video!

Watch video!

Watch video!

Watch video!

Blog

Z Los Angeles do San Francisca po State Route 1

Nekonečná piesková pláž, typické štrážne veže aké uvidíte iba na juhu, promenáda plná ľudí na beach cruiseroch, bežcov a predvádzajúcich sa kulturistov. Venice beach, naša prvá zastávka po prílete do Kalifornie. Jeden kufor nám nedorazil a tak sme sa preň museli vrátiť večer. Z Londýna prišiel ďalšou linkou. Večer sme konečne zložili kosti v Santa Monike, kde sme bývali u Rafaela. Ostali sme uňho dve noci a južné pálivé slnko si užili do sýtosti.

Prvý diel nášho denníka sme natočili až na tretí deň našej cesty. Na začiatok sme chceli nasať atmosféru Venice a obzrieť si miesta pre natáčanie. Kalifornské Benátky založili v roku 1905 a fungovali ako rezort až do roku 1926, kým neboli pričlenené ku Los Angeles. Venice beach boardwalk lemuje pláž dva a pol míle, čo je niečo málo cez štyri kilometre. Promenádu sme prešli skoro celú. Pre výhlad na celú pláž sme si vyšli na mólo v Santa Monike. Okrem lunaparku a rybárov sa nám podarilo stretnúť aj miestneho tuleňa.

Druhou zastávkou smerom na sever Kalifornie bola Santa Barbara, ktorá je diametrálne odlišná od zvyšku väčších kalifornských miest. Po rušnom a uponáhlanom štýle života v LA sme tam našli kľud. Toto prívetivé mesto je charakteristické svojou architektúrou v španielskom koloniálnom štýle. Prečo tomu tak je? Na to isté sme sa spýtali miestneho architekta Georga, u ktorého sme strávili tri noci.

Architektonický štýl do veľkej miery ovplyvnili európski prisťahovalci zo Španielska. V Santa Barbare boli dve vačšie zemetrasenia, v rokoch 1812 a 1925. Ich následky boli ničivé. Práve po zemestrasení v roku 1925 vznikol priestor na prestavbu mesta, ale architekti mesta trvali na zachovaní a zjednotení španielskeho štýlu. Najkrajšou stavbou a symbolom sa stala budova krajského súdu, ktorá bola dokončená v roku 1929. Práve pri Courthouse sme natočili druhý diel nášho videodenníka s pesničkou Domov. Ak by sme sa niekedy mali presťahovať do Kalifornie, tak jedine do Santa Barbary.

Vyprahnuté kopce známe z klasických amerických westernov sme opustili už pred priechodom cez pohorie Big Sur. Prvou zastávkou na severe Kalifornie bolo Santa Cruz. Surferské mestečko, ktoré bolo svojou beatnickou kultúrou preslávilo skôr ako San Francisco. Stretli sme tu surferov ošlahaných severným vetrom. Pohľad na jazdcov odetých v neoprénoch bol doslova mrazivý.

Jednu noc sme strávili v útulnom domčeku v malom mestečku Capitola, neďaleko Santa Cruz. Po rannej káve sme sa vybrali na cestu smerom k San Franciscu. Zastavili sme sa v národnom parku Natural Bridges, kde sme natočili pesničku Vlna sa už valí. Panorámu dotvoril prírodný most zo skaly, ktorý nám tak trochu pripomenul obrazy od Moneta. Na jeho vrcholku sedel kŕdeľ pelikánov. V severnej časti sme ich videli na každom kroku. V Santa Cruz sme sa rozlúčili s pekným kalifornským počasím. Smerom vyššie nás už čakal iba vietor, naozajstná hmla a dážď.

Hneď ako sme dorazili do San Francisca, prepadol nás ruch veľkomesta. Doteraz sme na taký zhon, množstvo ľudí a aut neboli zvyknutí. Čo najrýchlejšie sme sa chceli dostať z centra San Francisca na druhý breh do štvrte Emeryville, kde sme sa zložili na tri noci. Potrebovali sme si oddýchnuť a nabrať sily. Nadýchať sa skoro vyprchanej vône kvetinovej kultúry San Francsica sme sa vybrali až na druhý deň ráno. Pre natočenie ďalšieho videa sme si vybrali most Golden Gate Bridge, ktorý je neodmysliteľným symbolom mesta beatnikov. Na ten pravý moment natočenia sme čakali skoro dva dni, pretože tehlovo červený most bol neustále v hmle. Neostávalo nám viac času a na tretí deň sme sa nakoniec vybrali na bod Battery Spencer, bývalú vojenskú základňu na opačnom brehu. Z tohto miesta je najlepší výhľad na most. Hneď ako sme dorazili, pochopili sme, že aj keď je z diaľky most zabalený do hmly, z blízka to tak vôbec nie je. Aj keď bol most dostatnočne viditeľný, s natáčaním sme sa ponáhlali, pretože na kopci bol treskúci vietor.

Poslednou zastávkou na našej ceste po kalifornskom pobreží bol sekvojový les. Najbližšie k San Franciscu bol Muir Woods, pomenovaný po spisovateľovi a enviromentalistovi Johnovi Muirovi. Na tomto mieste sme našli skutočný pokoj. Cesta videla do kopca a na vrchole sme si už nevideli pred nos. Mliečna hmla nás doslova pohltila. Padal jemný dážď, vďaka ktorému sa nám dokonale dýchalo. Prvotný plán bol natočiť video priamo medzi sekvojami, ale bol tam tak neskutočný kľud, že by bolo hriech prerušiť ho. Vybrali sme si iné miesto. Na ceste späť sme sa zastavili na Muir Woods Overlook s výhľadom na útesy a Tichý oceán. Zakončenie našej cesty po State Route 1 bolo vďaka počasiu kvapku nostalgické. Večer sme sa vrátili späť do Emeryvillu, pobalili sa a nad ránom sme už stáli v pozore na Oaklandskom letisku. Čakal nás tam totiž let na Oahu.

Blog

Najútulnejší surfshop v San Franciscu

Ešte včera by som sa zasmial, kebyže mi niekto povie, že na vlastné oči uvidím najútulnejší surfshop v San Franciscu. Mollusk Surfshop sledujem online už zopár rokov. Nespomeniem si, ako som ho vôbec objavil. Zaujala ma na ňom jeho filozofia. Je úplne odlišný od klasických surfshopov, ktoré sú plné komerčných značiek. V Mollusku nájdete iba jedinečné oblečenie a surfové dosky od miestnych umelcov a dizajnérov.

Keď sme počas našej cesty po kalifornskom pobreží navštívili Mollusk, bolo niečo okolo pravého poludnia. Už si nepamätám kam presne smeroval môj prvý pohľad. Nevedel som sa vynadívať. Keď rozprávame priateľom o našej ceste a zastávke v Mollusku, vždy sa pobavíme. Miriam vraví, že som sa tam bezcielne motal hodinu a myslela si o predavačoch, že nás zachvílku začnú podozrievať z krádeže. Páčilo sa mi skoro všetko, ale chcel som niečo výnimočné na pamiatku. Nakoniec som sa rozhodol pre monografiu Thomasa Campbella, ktorá mapuje jeho filmovú tvorbu.

Blog

Môj sen o americkej gitare sa rozplynul

Dlhší čas rozmýšlam o novej gitare. O naozajstnej akustickej gitare, ktorá je vyrobená z kvalitného masívneho dreva. Žiadne preglejky, žiadne HPL, ktoré začal používať Martin&Co vo svojich modeloch vyrábaných v Mexiku. Mojím ideálom sa stal pravý, nefalšovaný, americký „Martin“. Spoločnosť Martin&Co, ktorá vyrába gitary od roku 1833, je ikonou medzi výrobcami. Na začiatku sa zaoberali výrobou mandolín, ale neskôr vytvorili niekoľko modelov, ktoré vskutku ovplyvnili vývoj nielen country hudby. Zoberme si napríklad evergreeny ako D-18, či D-28, na ktorých hrával aj Johnny Cash. Určite mi dáte za pravdu, že zvuk gitary v podaní Johnnyho génia je neuveriteľne signifikantný. Označenie „D“ symbolizuje typ gitary dreadnought. Je to konštrukcia, za ktorú môžeme vďačiť práve Martin&Co. Od tých čias začali kopírovať tento tvar ostatní výrobcovia akustických gitár. „Dredy“, ako tento typ gitary slangovo nazývajú hudobníci, má väčšie telo, než gitary vyrábané v prvej polovici 20. storočia. Gitara s dokonale hutným tónom sa zaradila do výroby v roku 1931. Tvar bol vyvinutý už skôr. V roku 1916 po prvý krát vyrobil Martin&Co dreadnought špeciálne pre maloobchodníka Olivera Ditsona.

Gitary od Martin&Co sa dajú kúpiť už aj v našich končinách. Spravil som si rýchly prieskum predajcov, z ktorých aj tak vačšina predáva „martinky“ na objednávku. Mačku vo vreci by si nekúpil asi nikto, aj keď sa jedná o značku s celosvetovým renomé. Na mexické modely X Series som si zahral aj u nás v Bratislave. Nebolo to vôbec zlé, ale stále som mal pocit, že to nie je zďaleka všetko. Skôr, ako sa dostaneme k môjmu prekvapivému výberu, vrátim sa ešte ku honbe za vysnenenou „martinkou“. Na US made gitary som si nakoniec zahral v hudobninách Huml Music v Prahe. Erudovaní odborníci na predaj gitár mi predstavili všetky modely, ktoré od Martin&Co mali. Mojimi rukami prešli modely D-1, D-16 alebo celomahagónový D-15M, čo je vskutku pozoruhodná gitara. Mäkký zvuk mahagónu bol môjmu srdcu velmi blízky. Prv, ako som si zabrnkal, sa ma predavač spýtal, či mi niečo vraví značka Furch. Áno, viem, že táto značka kedysi robila „ovejšny“, ktorých fanúšikom veru nie som. Ale keď už som bol v Prahe, nepohrdol som, a nechal som sa previesť aktuálnou tvorbou značky pána Furcha. Na gitary, ktoré majú tradíciu v Česku od roku 1981, mali v obchode špeciálny šourúm. Postupne som sa oboznámil z rôznymi produktovými radami. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma doslova očarí rada Vintage Bluegrass, ktorá chtiac-nechtiac pripomínala klasické „martinky“. Samozrejme, s autorským pohľadom značky Furch.

Rýchlo som prebehol všetky rady, z každej vždy výlučne dreadnoughty. Dilema prišla až pri rade Vintage. Mojimi favoritmi sa stali dve gitary. Obe mali predné dosky z krásneho jednoliateho smreku. Vintage Line 31 mala boky a zadnú dosku z palisandru, Line 32 z mahagónu. Vtedy som pocítil, ako dokáže dané drevo ovplyvniť výsledný zvuk gitary. Cítil som, že jedna z nich bude moja. Na rozhodnutie som si však počkal do nasledujúceho dňa. Ak by som chcel znieť ako Bob Dylan na vinyloch zo šesťdesiatych rokov, rozhodol by som sa pre mahagónovú Line 32. Je to gitara s mäkkým, zemitým tónom. Dokonale sa hodí pre vystupovanie sólo, kde nemusí byť až tak priebojná. Jej dizajn bol priam sexi. Gitara mala výnimočnú vnitage patinu, akoby mala už za sebou 50 rokov. Keby mi niekto nahovoril, že táto gitara precestovala celú Ameriku, naletel by som. Pôsobivá bola oldskúlová ladiaca mechanika a pick guard, ktorý mi pripomínal tigrované nohavičky.

Keby som chcel dizajnom gitary očariť, idem do tejto. Nakoniec emócie prekonal zdravý rozum a vybral som si univerzálnu tridsaťjednotku. Priamočiary, výrazný, čistý, bluegrassový dizajn so silným basom a kryštálovo čistým tónom. Jednoducho palisander, ktorý vám na zadnej doske rezonuje o brucho. Pri tomto modely žial nebolo to skvostné vintage ladenie, ale to sa dá u Furcha vymeniť. Gitaru vám grátis uložia do kvalitného kufra s plyšovým futrom. Nikto necestuje pohodlnejšie. Nuž a prečo som sa nakoniec priklonil k Furchu a nie k idealizovanému Martinu? Ak nechcete vyvaliť za gitaru majland, do Martina sa nepúšťajte, samozrejme ak nehráte formu. V cenovej relácii, za ktorú pán Furch ponúka svoje vintage gitary, nedostanete „martinky“ vyrobené z porovnatelne kvalitných materiálov. Pri „furchoch“ som zabudol spomenúť ebenový krk, ktorý Martin&Co ponúka až vo vyšších radách. V tých nižších je to krk lepený z tenkých profilov, Rust Stratabond. Navyše majú všetky gitary vo vintage rade Furch špeciálnu povrchú úpravu. Je ňou lak s orginálnym ručne brúseným finišom. Tie gitary sú asi vážne mýtické.

Blog

Mark a Rima zo severného pobrežia Oahu

Fotografie z archívu Brew & Foam

Dvetisíc míľ od najbližšej pevniny zahalené vo vlnách Tichého oceánu. To sú “Havajské ostrovy”, miesto bohov, ktoré od príchodu Jamesa Cooka a prvých anglických misionárov zmenilo svoju podobu. Vo svojej podstate však skupina deviatich obývaných ostrovov ostala rovnaká. Ľudia tu žijú oveľa pomalším tempom a vyznávajú filozofiu Aloha. Toto mýticky znejúce slovo nie je iba povrchný pozdrav. Aloha má oveľa hlbší význam, ktorý pramení z prirodzenosti havajčanov. Nedá sa presne zadefinovať ako desať božích prikázaní, je to životný štýl spojený s havajským vnímaním Boha, s úctou k ľuďom a so súžitím s prírodou.

My sme ducha Aloha pocítili na severnom pobreží ostrova Oahu, v malom surferskom meste Haleiwa. V klasickom dome stojacom na okraji mesta, kúsok od hranice plantáže s cukrovou trstinou, sme strávili deväť nocí. Našimi hostiteľmi boli Mark a Rima. Neboli to čistokrvní havajčania, veď takých na ostrove nájdete už veľmi malé percento. Hoci obaja vyrastali v južnej Kalifornii, pôvod ich rodičov siaha do Chorvátska a Litvi. Privítal nás Mark, ktorí bol práve doma a venoval sa synovi Currenovi. Rima sa vrátila až o pár dní po nášom príchode zo služobnej cesty v Kalifornii. Pracuje totiž v spoločnosti, ktorá produkuje živé vysielania zo surferských súťaží. Skôr ako sa presťahovali na severné pobrežie, bývali v Honolulu, kde Mark pôsobil ako predajca áut. Tohto zamestnania sa musel skôr či neskôr vzdať. Vybudovať svoj spoločný sen, foodtruck s kaviarňou, v ktorom budú obiehať celý ostrov, si viac a viac pýtal svoju daň – čas.

Samozrejme, že kúpiť funkčnú dodávku a stroj na prípravu espressa by bolo jednoduché riešenie. Na Oahu fungujú rôzne bazáre a predaj z druhej ruky. V týchto bazároch nájdete množstvo zachovalých vecí, ktoré tam odložili znudené paničky armádnych príslušníkov, ktorí sa po ukončenej misii vrátili späť na územie kontinentálnej ameriky. Na rozdiel od pôvodnej ceny ich kúpite v skutku za pár peňazí. Presvedčilo nás o tom aj zariadenie domu, v ktorom sme pocítili havajského ducha. Väčším orieškom bolo pre Marka zadováženie pojazdnej dodávky. Foodtruck, ktorý rekonštruoval počas nášho pobytu, bol už druhý v poradí, pretože ten prvý bol na ich účely príliš malý. Kúpili ho z druhej ruky, ale potreboval poriadnu generálku. A keď píšem poriadnu, tak to myslím doslovne. Výmena motora a riadiacej mechaniky, kompletná rekonštrukcia interiéru a vybudovanie potrebného zariadenia pre pojazdnú kaviareň.

Práve recyklácia, vytvoriť niečo nové z dávno odsúdeného na zánik, je cesta moderného Havaja. Nehromadiť odpad, ale udržať svoje okolie čo najmenej zaťažené od rozmarného zaobchádzania s nadprodukciou našej civilizácie. Práve čistá pôda je to, po čom havajčania veľmi túžia. Dopestovať bio produkty v tomto na prvý pohľad raji je celkom ťažké, pretože pôda je stále nasiaknutá chemikáliami z pestovania modifikovanej zeleniny. Najtypickejšou havajskou plodinou je taro alebo ananás. Nájdete tu však ojedinelé druhy rastlín, ktoré nerastú na žiadnom inom mieste planéty. Ojedinelý bol aj príbeh rodiny, ktorá ma inšpirovala k napísaniu textu piesne. Spomeniem si na nich nielen vtedy, keď ju spievam na pódiu. Z času na čas si napíšeme ako sa darí. Verím, že sa ešte raz vrátime na severné pobrežie a vychutnáme si plody ich práce – foodtruck a kamennú kaviareň v dedine Waialua

Blog

Na cestách s Little Jane

Poznáte to. Chystáte sa na dovolenku, na neobyčajnú cestu, napríklad do Kalifornie a na Havajské ostrovy. Máte však dilemu, pretože sa vám nechce trepať veľkú gitaru. Na druhej strane, keď už meriate toľko kilometrov, bola by škoda nevyužiť zaujímavé destinácie na natočenie zopár live sessions. Tomuto trendovému publikovaniu hudby som prepadol aj ja. Ako však vyriešiť svoju dilemu s gitarou? To sa dočítate v riadkoch nižšie.Poznáte to. Chystáte sa na dovolenku, na neobyčajnú cestu, napríklad do Kalifornie a na Havajské ostrovy. Máte však dilemu, pretože sa vám nechce trepať veľkú gitaru. Na druhej strane, keď už meriate toľko kilometrov, bola by škoda nevyužiť zaujímavé destinácie na natočenie zopár live sessions. Tomuto trendovému publikovaniu hudby som prepadol aj ja. Ako však vyriešiť svoju dilemu s gitarou? To sa dočítate v riadkoch nižšie.

furch guitars
furch guitars
furch guitars
furch guitars

Všetko to začalo ráno, keď som len tak ležal v posteli a dumal nad vyriešením môjho logistického problému. Spomenul som si, že moja obľúbená značka gitár Furch vyrába originálnu gitaru pre cestovateľov. Gitara Little Jane je zložená z troch častí a dá sa poskladať do malého vaku. Lenže čo ďalej? Dovoliť som si ju určite nemohol a tak som vymyslel projekt Na cestách s Little Jane. Vďaka kamarátovi Ľubošovi Beňovi z občianskeho združenia SLOVAKBLUES, o. z. som si dohodol stretnutie priamo v manufaktúre Furch na Morave. Ľuboša som vyzdvyhol ráno v Skalici a pokračovali sme v ceste. Keď sme dorazili na miesto, zakladateľ značky František Furch nás pozdravil, ale ostatný čas sa nám venoval jeho syn. Previedol nás poschodiami zrekonštruovanej historickej budovy. Na každom poschodí sa odohráva iný proces vzniku ručne vyrábanej gitary. Na výrobu jednotlivých dielov síce majú vymyslené rôzne stroje a zlepšováky, ale každý diel nakoniec aj tak prejde ručným opracovaním.

Po prehliadke sme si sadli a ja som Petrovi Furchovi predstavil ideu môjho projektu. V ruke som držal Little Jane a nedbalo si brnkal svoje pesničky. V tej chvíli mi ešte neprišlo, aká zodpovednosť je požičať si gitaru a splniť svoje plány. Z firmy som odchádzal dokonale naladený do nového projektu a vydržalo mi to až do príchodu do Santa Moniky, kde sme natočili prvú session nášho denníka. Na hlavu pálilo ostré juhokalifornské slnko a piesok bol ako láva. Skúsenosť s natáčaním live sessions som si síce priniesol z domu, ale keď cestujete z juhu na sever rozsiahleho amerického štátu, môžete čakať čokoľvek. Horúčavy, rozbúrený oceán, dážď, vietor, omrznuté prsty tak, že ledva chytíte akord. Naša výbava bola skromná, zobrali sme len nevyhnutnú techniku. Na nahrávanie nám poslúžil USB kondenzátorový mikrofón, windscreen a notebook. Videá sme točili už klasicky na mobilný telefón. Držíme sa hesla „Keep it simple“, takže všetko ide na jeden záber bez ďalšieho strihania, aby divák naozaj videl, že je to live.

furch guitars
furch guitars
furch guitars
furch guitars

Na cestách sme sa stretli s rôznymi ľudmi, ktorí nášmu projektu držali palce a dali nám tipy, kam sa ísť pozrieť. Navštívili sme miesta, ktoré na nás dýchali svojou atmosférou a práve tie sme vybrali do nášho video denníka.

© 2017 Ado Juráček. Všetky práva vyhradené.